Dnes je to 32 rokov, odkedy sa komunizmu postavila kresťanská armáda. Tisíce kresťanov vošli na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave, vyzbrojení proti tyranskému komunistickému režimu. Ich zbraňou boli sviečky, ružence a modlitba. V tichu a pokoji. Policajti vyrukovali proti tejto pokojnej armáde s obuškami, psami a vodnými delami. Bili ich, kopali, rozháňali autami a vodnými delami, no pokojná armáda sa nedala vyprovokovať a pokračovala vo svojej forme boja – v modlitbe. Vyše 10.000 ľudí. Komunisti vtedy vedeli, že prichádza pád ich režimu. Použijem analógiu z môjho obľúbeného knižného diela od J.R.R. Tolkiena – Pán prsteňov. Komunizmus, alebo v tejto analógií Sauron, tyran východného bloku, bol porazený. Ale zlo – prsteň, prežil. Sauronov duch, duch marxizmu, prežil s ním. Na západe. V podobe liberálneho progresivizmu a neomarxizmu.
Často sa v médiách stretávame s myšlienkou, že cirkev a jej hodnoty sú zastaralé, patria do minulosti. S touto tézou prišli už komunisti. Triedny boj utláčanej pracujúcej triedy proti bohatým majiteľom podnikov, ktorí vykorisťujú pracujúci ľud a robia si z nich otrokov. Boj proti spiatočníckej cirkvi, ktorá vnucuje zastarané hodnoty ako Boh, rodina a dôstojnosť života od počatia až po smrť.
V médiách a od našich progresívnych kolegov počúvame, že je progresívne vytvárať kvóty na zamestnávanie žien vo vrcholových pozíciách. Je progresívne prezentovať homosexuálne pochody, na ktorých sa muži bozkávajú. Je progresívne brániť právo ženy…. na zabitie jej dieťaťa. Bez akéhokoľvek dôvodu. A keď sa to niekomu nepáči, tak to nie je progresívne, ale spiatočnícke. Bigotné. Zabednené. Zastaralé. A samozrejme – zlé.
Idea o úplnej rodovej rovnosti, o tom, že tradičná kresťanská rodina musí ustúpiť do úzadia v mene progresu a je potrebné ju nahradiť a rozložiť je progresívna už vyše storočia. Taliansky filozof, komunista Antonio Gramsci, ktorý po prvej svetovej vojne videl nárast bohatstva, zlepšovanie sociálneho stavu robotníckej triedy, pochopil, že robotníci už nie sú dostatočne chudobní a zúfalí, aby ich idea komunizmu ako triedneho boja dostatočne zaujala. Potrebné bolo vydať sa po ceste toho, čo dnes označujeme ako kultúrny marxizmus. Po ceste deštrukcie kresťanstva, morálky, tradičnej rodiny, zodpovednosti za svoje skutky. Po ceste sexuálnej revolúcie. Gramsciho teóriu prebrala prehĺbila takzvaná Franfurtská škola intelektuálov, ktorí v medzivojnovom období prišli s takzvanou Kritickou teóriou. Kritická hlavne pre to, že kritizovala existujúce sociálne štruktúry. Počas Weimarskej republiky prebehla nemeckom sexuálna revolúcia, zaviedla sa propotratová politika, prevádzkovala sa prostitúcia a otvárali sa bary pre homosexuálov a transvestitov. Rovnako ako teraz, aj vtedy sa tieto kultúrne idey nazývali progresívnymi. Šírili sa rovnako po západnej Európe ako aj po spojených štátoch. Prestávku tomuto trendu učinil až nástup Hitlerovej tretej ríše. No po jej porážke v druhej svetovej vojne prišla druhá vlna. Generácia boomerov hľadala únik z krutej reality vojny a jej následkov opäť v kultúre odviazanosti, voľnom sexe a drogách.
Zmenili sa protagonisti, ale triedny boj ostal. Už nie proletariátu proti vykorisťovateľom. Feminizmus a antirasizmus už nebol o tom, aby ženy a černosi mohli voliť, aby mali rovnaké práva a aby boli šťastní. Reprezentovali nový triedny boj utláčanej menšiny žien a etnických minorít proti „bielej heterosexuálnej mužskej toxickej dominancii“. Cieľom tohto boja je deštrukcia rodiny tak, ako ju poznáme. Potraty neboli o práve znásilnenej ženy nedonosiť svoje dieťa. Stali sa symbolom relativizácie hodnoty ľudského života, jeho znesvätením a zaviedli inštitút práva na vraždu bezbranného dieťaťa v mene pokroku.
Dnešný progresivizmus v línií marxizmu a komunizmu nevybočuje ani o centimeter. Pridáva sa k nej boj za práva Gayov, transvestitov a rôznych ďalších sexuálnych menšín. Stávajú sa novými hercami v storočnej dráme Marxizmu. Útočí na hodnoty, ktoré vybudovali dnešnú civilizáciu, označuje ich za spiatočnícke a toxické. Médiá a Hollywood slúžia tomuto marxistickému kolosu rovnako, ako mu slúžili po celé storočie. Sú schopné odsudzovať kresťanov len za ich postoje, aj keď nikdy nič zlé neurobili, no vo vlastných radách sa len ticho prizerajú, ako pedofilní herci a autori dostávajú nobelove ceny a oscary, novinári, ktorí spochybňovali hladomor na Ukrajine a propagovali komunizmus ako demokratické zriadenie vedené prostým ľudom, rovnako tak bývalí komunisti, ktorí na západe podporovali, ba dokonca obhajovali Stalina a zakrývali zrak pred miliónmi obetí tyranského komunistického režimu.
Marxizmus tak vytrval a to, čo nedosiahol na poli komunistickej diktatúry, dosahuje na poli kultúrnej vojny o podstatu ľudstva. Jednoduchá idea nenávisti, spiatočníckeho utláčateľa a pokrokového utláčaného stále funguje. Je to však slepá ulička. Nevedie nikam, iba do prázdnoty a deštrukcie toho, čo naši otcovia, starí otcovia a celé generácie kresťanov pred nimi vybudovali.
Dnes, 32 rokov po pokojnom boji, ktorý priniesol porážku komunizmu sme opäť v tichosti. Karanténne opatrenia nám dávajú dostatok priestoru a tichosti na to, aby sme si uvedomili, že sloboda, ktorú sme vybojovali, nie je večná. Že sme síce porazili Saurona, no prsteň prežil a naberá na sile. Že nemôžeme zložiť naše zbrane a že sa musíme opäť zjednotiť v boji. V pokojnom boji. Našimi zbraňami budú odhodlanie, vytrvalosť a modlitba. Pred 32 rokmi sme boli pokojnými bojovníkmi za slobodu východného bloku. Dnes sme pokojnými bojovníkmi za celý svet, za posvätnosť ľudského života, za podobu a formu našej civilizácie, za šťastie a pokoj, ktoré človek nachádza jedine v Bohu. Náš nepriateľ totiž zahodil tyranskú formu a obliekol si formu vábivú a priateľskú. Krv z jeho rúk však umyť nejde. Dnes by mali zahorieť nie len sviečky, ale aj naše srdcia. Pretože svet utíchol a hlas svedomia je dnes počuť omnoho viac ako kedykoľvek predtým. V tichosti môžeme počuť Boží hlas, ktorý nás volá vyjsť z pasivity a relativizmu. Svet sa bude meniť. Nájdeme odvahu znovu sa postaviť proti zlu?
