S otcom Biskupom Andrejom Imrichom sme sa rozprávali o volaní po zmene, o volaní po spravodlivosti. Čo však znamená nastolenie spravodlivosti, v akých oblastiach ju treba nastoliť a stojíme vôbec o ňu? Čo spôsobuje rozdelenie v spoločnosti a medzi kresťanmi? A ako spolu žiť s liberálmi? V nasledujúcich voľbách máme v rukách obrovskú zodpovednosť.
Viac sa dozviete v našom dnešnom podcaste.
Otec Andrej, hlavnou témou predvolebnej kampane je nastolenie spravodlivosti. Táto fráza sa stala hlavným sloganom viacerých, hlavne opozičných strán. Táto téma rezonuje Slovenskou spoločnosťou omnoho intenzívnejšie po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Po tejto udalosti začali na verejnosť prenikať informácie o prepojení súčasnej vládnej garnitúry na organizovaný zločin a kauza Kočner nám výraznejšie odkryla prepojenie mafie na niektorých členov vlády, silových zložiek a aj viacerých sudcov. Spoločnosť preto prirodzene vyšla do ulíc a vyžaduje zmenu. Vyžaduje nastolenie spravodlivosti. Predstavy o tom, čo má táto zmena reprezentovať a ako spravodlivosť nastoliť, sú však rozdielne. Ako vnímate túto situáciu? Čo by malo byť hlavným hnacím motorom tejto zmeny?
Vyzerá to tak, že prepojenie organizovaného zločinu, je veľmi široké a to na mnohé vplyvné inštitúcie. Je to vážna choroba celej našej spoločnosti. A je to dlhodobá choroba, keď sa rozrástla do takých veľkých rozmerov.
Volanie po spravodlivosti tu je, ale bojím sa, že v mnohých prípadoch nám ide len o spravodlivosť polovičatú. Väčšinou vnímame krivdy len v oblasti peňazí a majetku, aj to dosť subjektívne. Lenže kto sa úmyselne a premyslene dopúšťa majetkových krívd, stratil svedomie a už nemá problém páchať akékoľvek krivdy. To dokazuje aj vražda v obci Veľká Máča.
Veľké krivdy sa páchajú napríklad v rodinách na tých najbližších. Koľko nešťastia spôsobí všetkým členom rodiny jeden rozvod. Ale rozvod je obyčajne vyvrcholením dlhodobých krívd, ktoré si manželia spôsobujú.
V mnohých krajinách sa v mene „ľudských práv“ berú deťom otcovia a vnucujú sa im dve matky a berú sa deťom matky a vnucuje sa im dvoch otcov. Ale to sú nadpráva dospelých na úkor detí. Aby mohol prísť človek na svet, musí byť súčinnosť muža a ženy. Takto sa Pán Boh postaral, aby každý človek mal otca a matku. Ak to tak nie je, je to alebo nešťastie, alebo nespravodlivosť. Nešťastie, ak niekto z rodičov umrie a nespravodlivosť, ak niekto z rodičov dieťa opustí. A sú tu ešte krivdy voči nenarodeným. A vidíme, že v tejto oblasti o spravodlivosť veľmi nestojíme. Preto dnešné volanie po spravodlivosti vyznieva rozpačito.
Myslím si, že silnejšie zaznieva volanie po zmene, než po spravodlivosti. Táto téma sa niesla aj v pouličných demonštráciách. Požiadavka zmeny je aj evanjeliovou požiadavkou, Pán Ježiš ju vyslovil nasledovnými slovami: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“. (Mt 4, 17). Robiť pokánie znamená zanechať to, čo je nesprávne a snažiť sa o to, čo je dobré. Iba tento druh zmeny môže priniesť opravdivý úžitok v živote spoločnosti. Toto nemá byť len chvíľková záležitosť, ale má to byť trvalá a celoživotná snaha každého človeka. Túto zmenu nedokážu uskutočniť inštitúcie, túto zmenu môžu robiť len jednotliví konkrétni ľudia, ktorí sa obrátia k dobrému. Keď urobia vo svojom živote takúto zmenu jednotliví ľudia, zmenia sa aj inštitúcie. Ak sa k dobrému obratia otcovia a matky, zmenia sa aj rodiny, ak sa k dobrému obrátia nositelia moci a nielen oni, ale aj ostatní obyvatelia, zmení sa aj krajina. Tak ako keď sa k dobrému obrátia sudcovia, zmení sa aj súdnictvo. Nedokážeme zmeniť inštitúcie, ak sa k dobrému nezmenia jednotliví ľudia, ktorí k týmto inštitúciám patria.
Sv. Ján Pavol II. učí: „Nijaká situácia – a práve tak isto nijaká inštitúcia, štruktúra, či spoločnosť – nie je sama o sebe subjektom mravných skutkov a preto nemôže byť sama v sebe dobrá alebo zlá. Pri korení každej situácie hriešneho rázu sú vždy hriešne osoby.“ (Ján Pavol II. Exhortácia Reconciliatio et paenitentia, čl. 16).
Vo svetle týchto slov nepoznáme zlé alebo dobré časy. Poznáme v niektorých časoch zlých, či dobrých ľudí. Nepoznáme zlé alebo dobre dediny. Poznáme len zlých alebo dobrých obyvateľov spomínaných dedín.
Evanjeliovú výzvu k trvalému pokániu, teda neustálej zmene k dobrému ani my veriaci kresťania neberieme vážne. Zásady morálky si nevšímame a do spoločenského života sa zakoreňuje veľa zla, ktoré sa rýchlo vzmáha. V istých situáciách nakoniec ľudia začnú silno pociťovať potrebu zmeny. Aj v súčasnosti sa začali ozývať hlasy po zmene. Skúsenosť nás učí, že samotná zmena nestačí, musí to byť zmena k dobrému.
Počas druhej svetovej vojny ľudia začali túžiť po zmene. V štyridsiatom piatom roku minulého storočia zmena prišla, nacizmus padol. Ale zmena nebola celkom ustrážená. Nacistické zlo padlo, prišla veľká úľava, lenže zakrátko nastúpil komunizmus a ľudia začali znovu cítiť ťarchu zla. A znova tu bola túžba po zmene. V roku 1989 prišla zmena a boli sme šťastní. Ale ani túto zmenu sme neustrážili, keď dnes znovu voláme po zmene. Zmena je skutočne potrebná, ale taká, keď sa ľudia obrátia k dobrému.
Kto by dnes nechcel zmenu. Ak sa zasadíme za zmenu s ľuďmi, ktorí pohŕdajú desatorom alebo desatoro rešpektujú len z časti, zmenu síce uskutočníme, lebo dnes si to každý želá, ale z takej zmeny sa dlho tešiť nebudeme.
Aby sme boli schopní užitočnej zmeny, musíme svoj životný štýl zosúladiť s desatorom a pri dosahovaní zmeny spolupracovať s tými, ktorých životné zásady nie sú v konflikte s Božími prikázaniami. A tu máme ako veriaci veľkú zodpovednosť. Máme byť aktívni pri budovaní spravodlivej a fungujúcej spoločnosti, ale s veľkým citom svedomia, aby sme sa nedostali do konfliktu s Božím zákonom a so zákonmi prírody, lebo tie majú tiež pôvod v Bohu.
Z pohľadu kresťana, keď sa pozrieme na náuku cirkvi ako celok, nie len na sociálnu náuku, ktorá je v politike veľmi dôležitá, aký kompas má kresťan používať, aby si vedel správne vybrať svojho zástupcu na politickom poli? Pretože často aj kňazi v tomto hlásajú odlišné prístupy, niekto zdôrazňuje sociálnu náuku cirkvi, niekto desatoro, niekto konkrétne skutky a konkrétne vyhlásenia politikov určitej oblasti. Následne vznikajú skupiny sympatizantov, stúpencov toho, či iného kňaza a začínajú vznikať vzájomné roztržky, rozbroje a útoky. Je v poriadku, ak okolo nejakého kňaza vzniká akási aura politického mučeníctva a proroctva? Apoštol Pavol píše v 1. liste Korinťanom o tom, že nemáme hovoriť: Som Pavlov, ja som Apollov, pretože sme Kristovi. No na Slovensku sa delíme na Kuffovcov, Oroschovcov, Bezákovcov, či iné skupinky, ktoré vnášajú rozdelenie do Slovenskej cirkvi. A ako vieme z písma, kráľovstvo, ktoré je vnútorne rozdelené, neobstojí. Nie je absencia spravodlivosti daná aj týmto naším vnútorným rozdelením? Môže prísť zmena bez toho, aby sme sa my, kresťania, zjednotili napriek naším odlišnostiam?
Kompasom má byť vec stručná a jasná, nie siahodlhé traktáty. Takýmto stručným životným kompasom pre každého katolíka, ako už bolo naznačené, je desatoro a evanjelium. Toto má byť kompasom pre otca, matku, pre človeka mladého i starého. Toto má byť kompasom pre politikov, pre zákonodarcov, sudcov, lekárov, učiteľov, umelcov, pre voličov, teda pre každého z nás. Človek dobrej vôle, ktorý nemá zatemnený rozum nejakou vášňou, či až závislosťou, sa na základe desatora a zdravého rozumu dokáže zorientovať. Každá politická strana má nejaké ciele a spôsoby ako cieľ dosiahnuť. Ak je jedno alebo druhé v konflikte s desatorom, ba niekedy aj so zdravým rozumom a katolík do takej strany vstúpi, alebo takú stranu volí, aj on sa dostane do konfliktu s desatorom.
Spomínate skupinky, ktoré podľa Vás vnášajú rozdelenie do Cirkvi na Slovensku. Tie skupinky nevytvorili Vami spomínaní biskupi. Vytvorili ich ľudia svetskí, ktorí zneužili situáciu týchto biskupov. A tomu sa niekedy zabrániť nedá. A keď ide o trieštenie, je to celospoločenská choroba. Vidíme to napríklad na delení politických strán. Spôsobujú ho mnohé elementy. Často krát ide o naše ľudské sebectvo, ktoré hľadí na svoj osobný prospech na úkor spoločného dobra. Som presvedčený, že ľudia, ktorí si ctia desatoro, budú dobre voliť. Taktiež som presvedčený, že politici, ktorí si ctia desatoro si nájdu takú stranu, aby nemuseli mať konflikt so svojim svedomím. Všetci potrebujeme pokáním oživiť si svoje svedomie, aby ono bolo schopné rozumieť desatoru. Takto vytvoríme predpoklad, že raz príde aj dobrá zmena.
Pri tomto všetkom vyvstáva otázka, čo s liberálmi. Ako s nimi žiť. Samozrejme máme byť svedkami viery, hlasom spravodlivosti v hodnotových otázkach, hlasom lásky a odpustenia. No v priestore demokracie sa podriaďujeme systému, v ktorou sa väčšinovo rozhoduje o témach. Niektoré témy, ktoré sú v rozpore s kresťanskými hodnotami, naberajú na podpore, čo je možno spôsobené aj už spomínaným rozdelením kresťanov. No, teraz budem parafrázovať Alojza Hlinu, sme odsúdení na to, že tu musíme s liberálmi žiť. A že sa tu nechceme navzájom topiť v Dunaji. Ak sa s liberálmi nebudeme rozprávať a budeme ich politicky tlačiť na okraj a valcovať v pre nich hodnotových témach, ľahko sa to môže otočiť proti nám v tom, keď sa verejnosť, ktorá sa postupne liberalizuje, preváži na stranu liberálov. Tendencie v našej spoločnosti naznačujú, že ten deň môže prísť a môže prísť veľmi skoro. Čo potom? Alebo, čo teraz?
Ak chceme hovoriť na túto tému, tak si musíme vymedziť, kto je pre nás liberál ? V dnešnom rozhovore pod pojmom liberál budeme vnímať takého človeka, ktorý v uplatňovaní slobody prekračuje hranice prirodzenej morálky. Napríklad v mene umeleckej slobody presadzuje vulgárne umenie alebo umenie, ktoré uráža náboženské, či národné cítenie iných ľudí. Alebo v mene ľudských práv sofistifikovane presadzuje nadpráva jednej skupiny na úkor iných. V mene takzvaných svojich práv núti druhého k nečestnej službe. Napríklad vedenie nemocnice núti lekára, aby uskutočňoval potraty.
K týmto ľuďom sa musíme správať korektne. Aj oni robia nesmierne veľa vecí dobrých a v tom im treba prejaviť uznanie. Je našou úlohou vydať im svedectvo o tom, aké sú hranice nášho konania, ktoré my nemôžeme prekročiť a ak tie hranice zo slabosti prekročíme, tak sa za to hanbíme a mrzí nás to. Máme im dať zavčasu najavo, v čom oni nemôžu s nami počítať, v čom s nimi nemôžeme spolupracovať. Máme sa snažiť im s úctou vysvetliť, prečo za túto hranicu ísť nemôžeme a že sme za toto naše presvedčenie schopní aj niečo v živote obetovať. Možno za tento postoj si nás budú vážiť a rešpektovať nás. A o toto ide. Máme urobiť, čo je v našich silách, aby sme s pokorou svedčili, že všetky aktivity, ktoré sú v rozpore s prirodzenou morálkou, prinesú v konečnom dôsledku vždy len a len škodu. V krátkodobom horizonte môžu priniesť rozkoš a zisk, ale časom to skončí veľmi zle.
Je pravdou, že spoločnosť stráca úctu k morálke, už sa za mnoho vecí nevieme hanbiť, za čo by sa bolo treba hanbiť a morálka spoločnosti klesá. V tomto prostredí bude ťažké zachovať si vieru a ešte ťažšie zachovať si morálku, ale vedzme, že s pomocou Božou, Bohu oddané duše to dokážu.
Musíme si uvedomiť, že sú niekedy okamihy, ktoré menia smer napredovania spoločnosti. Takýmto okamihom sú aj voľby. Ak sú voľby slobodné, voliči majú pred Bohom obrovskú zodpovednosť za osudy budúcich generácií. A my teraz túto zodpovednosť máme.
